Čajovňa za siedmimi horami

Aj keď by sa z nadpisu článku mohlo zdať, že nasledujúcich pár riadkov bude venovaných hudobnému odkazu nejakej stárnucej vokalistky, nie je to tak. Plešatá speváčka je názov divadelnej hry rumunského dramatika Eugéna Ionesco, ktorej premiéru v podaní Literárno-divadelného odboru hrádockej ZUŠ sme mali možnosť zažiť v miestnom kultúrnom dome 20. februára tohto roku, jej reprízu si budete môcť pozrieť v našej čajovni 4. apríla o 18:00.

Škoda, že režisérka Renáta Kögelová svoj súbor mierne nepopohnala a neuviedla hru o týždeň skôr. Dátum "piatok trinásteho" by tejto absurdnej dráme pristal dokonale. Dej celej hry sa točí okolo návštevy manželov Martinovcov u manželov Smithovcov. Zápletku, na prvý pohľad veľmi banálnu, umocňuje autor absurditou dialógov, faktov a stavu vecí. Zatiaľčo Smithovci vedú celkom nepotrebnú, „povinnú“ manželskú konverzáciu, Martinovci majú problém zistiť odkiaľ sa vôbec poznajú. Od slúžky Mary sa napokon dozvedáme že vlastne ani nie sú manželia (a ona sama je Sherlock Holmes). Vybičovať úplnú nelogickosť celej situácie sa darí aj požiarnikovi, ktorý sa náhle objaví a sklamaný zisťuje, že v dome Smithovcov žiadny požiar nie je. Ku koncu hry sa absurdita dialógov stupňuje až na kraj možností. Herci už akoby ani nemali čo povedať, len donekočna omieľajú bezduché, zmysel nedávajúce frázy. Keď sa po záverečnom „dialógu“, ktorý je už výrazný aj intenzitou hlasov, na pódiu zhasne a znovu rozsvieti, sedia Martinovci tam kde na začiatku Smithovci a vedú presne ten istý dialóg.
Posolstvo Ionescovej hry, napriek (alebo práve vďaka) jej forme, je zrejmé už od začiatku. Kritiku a opovrhovanie síce vysiela do radov vtedajšej anglickej buržoázie, ale odkaz na krízu medziľudských vzťahov a kariérizmus je platný aj v dnešnej dobe. Stereotyp a prázdnotu života zvýraznuje veľmi strohými, bizarnými rozhovormi ktoré vlastne nie sú dialógmi, skôr zmesov výkrikov jednotlivých indivíduí bez odozvy okolia. Celej hre paradoxne pomohla aj autorova iba základná znalosť angličtiny – v dobe, keď Plešatú speváčku písal sa tento jazyk ešte len učil a preto sú repliky postáv veľmi jednoduché, plné základných (zdvorilostných) fráz, tak typických pre slovník anglickej buržoázie. Rámcovaním deja navyše jasne naznačil, že veľkú šancu na zmenu spoločnosti nedáva.
Obavy z toho ako pomerne (vekovo) mladý súbor LDO ZUŠ zvládne ťažký žáner absurdnej drámy sa rozplynuli už pár minút po začatí predstavenia. Herci hrali veľmi sebaisto, bolo úplne zreteľne vidieť ako postavami žili a predstavenie si doslova užívali. Prítomnosť hľadiska priamo na javisku odstraňovala akúkoľvek bariéru medzi súborom a obecenstvom a tak sme sa de facto ocitli priamo v deji, v dome Smithovcov. Hudobný doprovod ku hre bol zreteľne naživo a znel odkiaľsi, kam sme ako diváci nevideli a tak neviem potvrdiť stav vlasovej pokrývky speváčkinej hlavy. Čo ale potvrdiť môžem je skutočnosť, že zverenci Renáty Kögelovej majú režisérku ktorú im môžme závidieť. A, samozrejme, vice versa.
Hra bola prvýkrát uvedená 11. mája roku 1950 (mimochodom – tri roky pred Beckettovým Čakaním na Godota), takže už o pár týždňov sa dožije úctyhodných 59 rokov. Že je jej odkaz platný aj pre súčasného diváka dokazuje okrem iného i zaujímavý fakt, že v maličkom Théâtre de la Huchette v Paríži sa Plešatá speváčka nepretržite hrá dodnes.
 
Článok, pôvodne písaný pre MY - Liptovské noviny, sme uverejnili s ich láskavým dovolením.