Čajovňa za siedmimi horami

Keď mi kamarát Martin prvýkrát povedal že by možno vedel prehovoriť Dorotu Nvotovú aby prišla zahrať do našej čajovne, veľmi som tomu, pravdupovediac, neveril. Hoci som jej hudbu veľmi nepoznal, bola u mňa zapísaná ako hudobníčka, ktorá urobila istú, nie nevýznamnú ryhu vo svete slovenskej hudby. Keď ale prvotný nápad začal naberať reálnejšie kontúry a ja som sa jedného dňa pristihol pri tom ako píšem termín koncertu do nášho kalendára, potešil som sa. Konečne budeme môcť hrádockému publiku ponúknuť aj niečo iné ako folkových pesničkárov. Teda nie že by ich koncerty boli zlé alebo že by sme si ich nevážili - to v žiadnom prípade. Ale takáto zmena príjemne poteší.

15. augusta krátko pred siedmou hodinou praskala Čajovňa za siedmimi horami vo švíkoch. Niet divu - všetky miesta na sedenie boli rezervované už niekoľko dní pred koncertom. Samotná "hviezda večera" prišlo trochu neskôr, pretože sa údajne zdržala na večeri, ale o nejakej nervozite v publiku sa hovoriť nedalo. A ak by náhodou aj, tak by sa určite jej posledné náznaky rozplynuli s prvými dopadmi Dorotiných rúk na klapky klavíra.

Prvé, čo som si všimol bolo, že Dorota je mimoriadne zručná inštrumentalistka. Klavírny doprovod jej piesní nebol obmedzený len na udržiavanie harmónie, ale nachádzali sa v ňom veľmi pekné vyhrávky, mostíky a ostatné akustické skrášľovadlá. Texty piesní som žiaľ, nestihol vnímať dostatočne pozorne na to aby som ich bol schopný nejako ohodnotiť - tradične ma zamestnávalo roznášanie objednávok. Čo som však nemohol postrehnúť v obsahu, našiel som si vo forme. Dorota je rockerka a ako taká sa nezaprela ani na chvíľu. Nie len tým, že zaznel aj vulgarizmus (za ktorý sa po piesni ospravedlnila - bod k dobru) ale hlavne preto že v jej prejave bolo cítiť kus uhladenej drsnosti, živelnosti a spontánnosti. A to ja veľmi môžem.

Po asi desiatich pesničkách sme si dali krátku prestávku počas ktorej sme prichystali techniku na premietanie fotografií. Tých mala táto cestovateľka viac než dosť a to konkrétne z Nepálu a z Indie. Podľa toho čo pri premietaní hovorila ju musela táto časť Ázie mimoriadne očariť. Akoby nie, keď v Nepále už má adoptívneho brata, sestru aj sedemnásť detí.

Hoci sa mi neustále zdalo, že tých záberov je nekonečne veľa a že nikdy neskončíme, muselo to prísť. A tak sa z budovy kultúrneho domu pred deviatou večernou hodinou trúsili von hrádočania o hudobný i cestovateľský zážitok bohatší. Sľubujeme, že to zďaleka nebola posledná podobná akcia v našej čajovni.