Čajovňa za siedmimi horami

Dobrý deň! Som maličký škriatok a žijem v kultúrnom dome, v tej miestnosti čo tak pekne vonia a kde slečna čajovníčka varí skvelý čaj. Viem to, pretože mi každé ráno pripraví na pultík malilinkú misku s týmto nápojom. Často tam zavíta aj ujo čajovník a to sa tam potom zvyčajne aj deje niečo nezvyčajné. Napríklad nedávno...

V kalendári bolo pod dátumom napísané Valentín, to si pamätám. No a tento ujo (volajú ho Petiar) prišiel a pripravil si mikrofón a gitaru a bedničku čo pekne hrá keď ujo čajovník brnká na tú gitaru a spieva do mikrofónu. Už tie veci poznám, veď tu nie som prvý deň. Lenže toto bolo niečo iné, pretože okrem tohto aj vypratal úplne všetky vankúše z tej časti čajovne kde sa sedí na zemi. Nevedel som načo mu je taký veľký priestor keď aj tak len hrá a stojí na jednom mieste. A tiež mi to pripadalo nefér voči návštevníkom, lebo ich zrazu prišlo strašne veľa a ten priestor na zemi by sa im hodil, aby si mali kde sadnúť. Ale aspoň vybehol a odniekiaľ priniesol lavičku.

Tak som tam sedel a krútil hlavou a aj sa naňho trošku hneval, pretože tých ľudí tam bolo naozaj veľa a niektorí aj museli stáť. On si to ale nevšímal. Prišiel k mikrofónu a začal hrať a spievať. Asi mal trému pri prvých pesničkách alebo možno boli len príliš pomalé. Zahral ich tri a potom predstavil akúsi Renátku Kögelovú a ja som razom pochopil načo prichystal ten priestor. No predsa pre ňu! Oni sa totiž celý večer striedali a Renátka zakaždým zahrala krátke divadielko a Petiar zahral pár pesničiek. Pamätám si, že prvý Renátkin výstup bola smutná básnička. Balada. Ale potom už to bolo veľmi milé a aj veselé a ľudia sa často aj poriadne rehlili. Ona to vie tak dobre zahrať že sa vám zdá že je to úplne skutočne tá divadelná postava ale pritom je to stále Renátka Kögelová. Veľmi sa mi to páčilo a mal som problém neprezradiť sa keď som sa smial (lebo mňa ešte nikto nikdy nevidel). Aj Petiar potom už hral veselé pesničky a aj na ňom sa ľudia rehlili. A keď mal byť koniec tak ľudia tlieskali tak dlho, že ešte obaja museli niečo zahrať. Myslím, že tomu hovorili prívarok, alebo tak nejako podobne.

Celý večer som potom ešte myslel na to, aké je pekné, že sa niekoľko ľudí len tak zíde, jedni hrajú, iní tlieskajú a každý má z toho dobrý pocit. Naozaj pekný večer to bol, i čaj som skoro zabudol vypiť.

škriatok